(neskôr v roku 2001 vyšla Šulavíkova kniha “Metafilozofické implikácie psychoterapie” (Bratislava : Album, 2001) kde sa na väčšom priestore venuje vzťahu psychoterapie a filozofie – majú ju v kníhkupectve vydavateľstva SAV – Veda alebo 2 exempláre majú v petržalskej knižnici)

view in pdf Psychoterapia a filozofia Šulavík

PSYCHOTERAPIA Z POHĽADU FILOZOFIE
Ján Šulavík
KVSBK SAV

Abstrakt: Autor upriamuje pozornosť na skutočnosť, že filozofia je prítomná v psychoterapii ako jej “prirodzená” súčasť. Rozlišuje teoretickú a praktickú rovinu psychoterapie a v závislosti od explicitnej a implicitnej formy prítomnosti filozofii v psychoterapii vymedzuje homogénny a heterogénny typ psychoterapie. Homogénna psychoterapia je špecifická rovnakou formou prítomnosti filozofie ako na teoretickej, tak aj na praktickej úrovni. Z tohto pohľadu získavame dva podtypy – explicitne alebo implicitne homogénnu psychoterapiu. O heterogénnej psychoterapii môžeme hovoriť, keď je v teoretickej rovine filozofia prítomná explicitne a na praktickej úrovni je zastúpená implicitne (alebo opačne). Toto členenie má význam predovšetkým z hľadiska filozofie a jej vzťahu k špeciálnym disciplínam a odborom./

Vo svojom vystúpení sa pokúsim vymedziť tzv. “homogénny” a “heterogénny” typ psychoterapie. Toto vymedzenie má význam predovšetkým z hľadiska filozofie a jej sebareflexie. Psychoterapia posilňuje chápanie filozofie ako formy všeobecnej sebainterpretácie subjektu (indivídua alebo skupiny) /Novosád,1996/ a vyvoláva otázku vzťahu filozofie a mentálneho zdravia. V minulosti slovenská filozofia nevenovala tejto téme takmer žiadnu pozornosť. Už samotná formulácia otázky vzťahu filozofie a psychiky často pociťovala ako nežiadúca “psychologizácia” filozofie. Z nášho hľadiska sú kognitívne, psychologické i sociologické aspekty filozofie vzájomne rovnocenné a predstavujú iba rôzne stránky tej istej veci.

1. Filozofia a mentálne zdravie

V histórii filozofického myslenia sa veľmi skoro objavuje “psychosomatický” motív, podľa ktorého základom celkového zdravia človeka je zdravie jeho mysle (duše). Už Platón (1990, s.68-69) v dialógu Charmides ústami Sokrata chváli tých gréckych lekárov, ktorí sa nezameriavajú na jednotlivý chorý ľudský orgán, napr. oko, ale uvedomujú si, že treba liečiť nielen tento orgán, ale predpisovať zdravú životosprávu pre telo. Sokrates však zároveň upozorňuje, že trácki lekári idú ďalej, lebo sú presvedčení, že nemožno liečiť telo bez liečenia duše. Podľa nich (aj podľa Sokrata) všetko dobré aj zlé vychádza z duše, ktorú treba čo najstarostlivejšie ošetrovať. A duša sa podľa Sokrata lieči “krásnymi rečami”. Z krásnych rečí totiž vzniká v našej duši tzv. “sófrosyné”, čo doslovne znamená “zdravá myseľ”. Filozofii sa počas celých jej doterajších dejín pripisoval terapeutický potenciál; mala sa podieľať na úlohe “ošetrovať” ľudskú dušu, a tým sa nepriamo starať o celkové zdravie človeka. Tento motív sa objavuje aj v kresťanskej filozofii, napríklad Filón Alexandrijský vo svojej práci “O živote kontemplatívnom” pozitívne hodnotí židovskú náboženskú sektu, ktorá pôsobila v Egypte na začiatku letopočtu. Jej členovia sa vyhýbali životu v meste a žili kontemplatívnym spôsobom. Filón uvádza, že sa nazývali “terapeuti” a tento názov prezrádza, že svojej filozofii a vierovyznaniu pripisovali liečebný význam (Samsour, 1907, s.208). O viac ako jedno tisícročie neskôr sa M. de Montaigne (1975, s.55) v súlade s týmto názorom domnieva, že “duša, kde je filozofia hosťom, má svojím zdravím vyliečiť aj telo. Pokojom a šťastím musí žiariť aj navonok.” Dokonca si myslí, že “najvýraznejšou známkou múdrosti je ustavične dobrá nálada.” Približne o dve storočia neskôr I. Kant (1993, s.17) napísal, že “filozofia musí pôsobiť ako liek”. Ray Monk (1996, s.497) v známej knihe o Wittgensteinovi píše, že jedna z jeho poslucháčok z roku 1942 spomenula, že Wittgensteinova filozofická metóda pôsobila na ňu ako terapia a priniesla jej obrovské mentálne uvoľnenie. Wittgensteinovu filozofiu neskorého obdobia možno vnímať (a Wittgenstein ju tak aj chápe) ako “filozofickú terapiu”. Podľa H. Marcuseho (1991, s.145) Wittgensteinova filozofická analýza chce uzdravovať tým, že oslobodzuje od ilúzií, klamov, temných miest, neriešiteľných záhad, nezodpovedateľných otázok a podobne. Klientom je istý druh intelektuála, ktorého rozum a jazyk sa nezhodujú s výrazmi bežného jazyka. Na Slovensku sa s chápaním filozofie ako možnej terapie stretávame aj u T. Münza (1998, s.133). M. Popper (1999, s.140) tiež hovorí, že každá paradigma (a teda aj filozofická) má štvoruholník vzájomne spätých aspektov, ktorého vrcholy tvoria: ontológia, epistemológia, metodológia a terapia. Popper ďalej predpokladá, že terapia je zmyslom vedeckého i filozofického skúmania sveta. Dá sa teda povedať, že filozofickej tradícii nie je cudzia snaha filozofie v určitých situáciách vyvolávať terapeutický efekt, a teda byť v nejakej forme aj “filozofickou terapiou”. Inými slovami, filozofia môže človeku poskytnúť poznanie, ktoré ho hlboko existenciálne zasiahne, duchovne pretvorí, reštrukturuje jeho celkové videnie sveta, seba samého a zmení jeho život. Sprievodným emocionálnym stavom je katarzia a pocit prílevu životných síl. Klientka amerického psychológa C.R.Rogersa (1997, s.124) svojmu terapeutovi napísala: “To, čo som pocítila a stále pociťujem pri čítaní vašej filozofie, musí byť niečo blízke zážitku známemu ako zjavenie…našla som filozofiu pre mňa tak naprosto zrozumiteľnú a prijateľnú, že to bolo, ako som už uviedla vyššie, takmer ako zjavenie.”

2. Filozofia a psychoterapia

“Terapeutický potenciál” filozofie využíva už od svojho vzniku aj psychoterapia. .V Adlerovej alebo Jungovej psychoterapii v prvej polovici 20. storočia našla určité uplatnenie myšlienka, že filozofické myslenie a reflexia všeobecných postojov, ktoré ovplyvňujú ľudské správanie, je potrebná na empatiu a porozumenie životu. Napríklad podľa A. Adlera (1995, s.127) “majú pravdu tí, ktorí nachádzajú v individuálnej psychológii niečo metafyzického”, pretože “individuálna psychológia je oprávnená byť tiež svetovým názorom.” Neskôr sa táto tendencia objavila aj v iných smeroch, ako napríklad v kognitívnej, existenciálnej a sociálnej terapii, či logoterapii. Podobne ako Jung alebo Adler, aj Frankl a ďalší si dobre uvedomovali dominantný vplyv filozofických názorov na život svojich klientov. Možno povedať, že od počiatkov vzniku psychoterapie niektorí terapeuti poskytovali okrem psychologického aj akési filozofické poradenstvo, prípadne terapiu prostredníctvom filozofie. Uvedená “filozofická tradícia” sa teda udržiava vo vnútri psychoterapie, môže dokonca vyústiť do stotožňovania psychoterapie s filozofiou. Napríklad švajčiarsky psychiater L. Binswanger považoval psychoterapiu (resp. psychiatriu) v podobe daseinanalýzy za filozofický odbor. O niekoľko rokov neskôr sa ešte radikálnejšie vyslovuje F.S. Perls (1996,s.23-24) a svoju geštalterapiu prezentuje ako “prvú skutočnú” existenciálnu filozofiu, ktorá stojí na vlastnom základe. Podľa neho iné typy existenciálnej filozofie nemajú takýto charakter, pretože napríklad M. Buber si vypožičiava konceptuálny základ z judaizmu, Tilich z protestantizmu, J.P.Sartre z marxizmu, Heidegger z jazykovedy, L. Binswanger z psychoanalýzy a podobne. V rámci tohto chápania by bolo treba hovoriť nie o psychoterapii, ale skôr o “filozofickej terapii”. I keď nesúhlasíme s Perlsom, že psychoterapia je totožná s filozofiou, je zrejmé, že psychoterapia sa nevyhnutne dostáva do kontaktu s filozofiou, absorbuje ju a využíva. Nemecká psychologička M. Reicheltová (1989, s.8) hovorí, že v psychoterapii ide predovšetkým o otázku: Kto vlastne som? Táto otázka však má rôzne vrstvy všeobecnosti (Ja ako Slovák, manžel, učiteľ, otec, človek, živá bytosť, “súcno”). Zároveň ju možno pochopiť nielen v úzkom, ale aj širokom slova na pozadí sveta ako celku (Ja – svet). Napríklad psychológ L. Timulák (1997, s.237) píše, že self je “akoby obraz seba vo svete”. V súlade s F. Novosádom (1994, s.31) je možné hovoriť o vedomí ako o interpretácii, resp. že vedomie má interpretatívnu (hermeneutickú) podstatu, vďaka čomu môže psychológ (filozof) svojho klienta “liečiť” slovom a interpretáciami. (To tiež znamená, že proces filozofickej terapie sa dá analyzovať aj z hľadiska filozofickej hermeneutiky.) Už C.G. Jung (1996, s.36) odporúčal svojim vzdelaným klientom, aby sa sami oboznámili s Freudovu a Adlerovou koncepciou človeka a psychiky, a posúdili, ktorým smerom treba v terapii postupovať a ako interpretovať svoje problémy. To znamená, že klient mal vo vzťahu k sebe samému posúdiť terapeutický potenciál rôznych koncepcií človeka. Psychoterapia filozofiu nielen využíva, ale zároveň vytvára sprostredkujúce médium, v rámci ktorého môže pôsobiť. Dá sa povedať, že psychoterapia sa akoby vsunula medzi filozofiu a predmet jej terapeutického pôsobenia (myseľ, dušu, mentálne) a detailnejšie či kvalifikovanejšie (z hľadiska psychológie) rozpracúva postupy, ktoré predtým používala filozofia a filozofi. Od vzniku psychoterapie sa cieľavedomé a profesionálne pôsobenie filozofie na mentálne zdravie stalo sprostredkované psychoterapeutickou teóriou a terapeutickým postupom.

3. Teoretická a praktická úroveň psychoterapie

V psychoterapii je možné rozlíšiť dve vrstvy – teoretickú a praktickú. I keď toto členenie nie je neznáme, pri analýze psychoterapií sa naň často zabúda. Z teoretického hľadiska sa dá formulovať otázka, v akej podobe sa stáva filozofia teoretickým a metodologickým východiskom psychoterapeutickej koncepcie. Zo všeobecnejšieho hľadiska ide o známy vzťah medzi filozofiou a určitou špeciálnou teóriou, preto niektoré závery o psychoterapii ako teórii môžeme aplikovať na akúkoľvek parciálnu teóriu a naopak. Na pozadí druhého – praktického – aspektu si kladiem otázku, či daná psychoterapeutická koncepcia ráta aj s filozofiou (filozofickým dialógom) v psychoterapeutickom procese, resp. či ju nejakým spôsobom zahŕňa do psychoterapeutického procesu. Využitie filozofie v psychoterapii závisí od toho, aký vzťah zaujíma psychoterapia k filozofii. Tento vzťah môže byť negatívny alebo pozitívny. Negatívny postoj bude inšpirovať terapeuta k hľadaniu metód a techník ako odblokovať filozofovanie klienta, aby “nerušilo” terapeutický proces. Naproti tomu pozitívny vzťah bude vytvárať priestor aj pre filozofický rozhovor. V obidvoch prípadoch psychoterapia obsahuje určitú implicitnú alebo explicitne formulovanú “podteóriu”, ktorá sa týka vzťahu filozofie a mentálneho zdravia, buď v negatívnej podobe, keď považuje filozofovanie za prejav určitej psychickej nedostatočnosti (odklonu od normality), alebo vo forme pozitívneho názoru, že duševné zdravie predpokladá aj určitú “optimálnu” filozofiu. Americký filozof L.Marinoff /1997/ hovorí, že treba vybudovať, ako komplementárny odbor k filozofii psychológie, aj “psychológiu filozofie”. Psychológiu filozofie treba súčasne objavovať a odkrývať aj v psychoterapii a explicitne formulovať. Psychológia filozofie je v zárodočnej podobe obsiahnutá v psychoterapeutickej koncepcii ako jej sekundárny a implicitný produkt.

4. Explicitná a implicitná forma prítomnosti filozofie v psychoterapii

Filozofia môže byť prítomná v psychoterapii explicitne alebo implicitne /Žucha,1999/. V prvom prípade sa psychoterapeut hlási k určitej filozofii a je si vedomý svojich filozofických východísk. Filozofia sa tak môže stať vo vzťahu k psychoterapii (podobne ako aj k iným vedeckým a praktickým odborom) určitým explicitným teoretickým východiskom. Psychoterapeutická teória je potom výsledkom vedomého rozpracovania, uplatnenia alebo tvorivej aplikácie určitých filozofických téz a koncepcií. Zaujímavejšia je druhá situácia – implicitná prítomnosť filozofie v psychoterapii. Vtedy sa terapeut dištancuje od filozofie alebo zaujíma k nej dokonca “antifilozofický postoj”. Tento postoj má dve úrovne, na prvej – explicitnej – terapeut odmieta filozofiu. Hovorí, že nemá význam, prípadne, že z rôznych dôvodov škodí. V lepšom prípade je to len forma racionalizácie a podobne. Tieto tvrdenia sa opierajú o skrytejšiu a zároveň všeobecnejšiu predstavu sveta a človeka. Túto predstavu označujem ako “implicitnú filozofiu”. Keď sa artikuluje a explicitne formuluje, môže sa ukázať, že je to filozofia iného, možno historicky nového typu.

Psychoterapia sa teda môže zrodiť nielen pod pozitívnym vplyvom určitej filozofie, ale aj pod negatívnym pôsobením, resp. v opozícii voči tlaku filozofii, ktorá dominuje v danej dobe alebo prostredí. Averziu psychoterapie voči existujúcej filozofii teda chápem ako prejav implicitnej filozofie iného “druhu”. Príkladom takého typu psychoterapie je psychoanalýza. Freud ju rozpracovával v opozícii voči filozofickému racionalizmu i empirizmu, ktorý tvoril východisko Wundtovej psychológie Dá sa teda povedať, že daná dobová filozofia mala na Wundta “pozitívny” a na Freuda “negatívny” vplyv /Šulavík,1999/. Psychoterapia však nie je nijakou výnimkou, pretože týmto “opozičným” spôsobom vznikli aj iné špeciálne disciplíny, ktoré mali neskôr zásadný filozofický význam. Napríklad už G. Galilei /1962/ musel v 16. storočí svoju mechanickú fyziku presadiť proti Aristotelovej filozofickej sústave. Aj iné špeciálne disciplíny teda môžu vznikať nielen rozpracovaním určitých filozofických predpokladov, ale aj v protiklade k existujúcej filozofii. Z pohľadu komunikácie filozofie s nefilozofickým prostredím sú teda “filozoficky” zaujímavejšie nie tie oblasti, ktoré “prikyvujú” filozofii (tam si môže filozof “iba” zvýšiť svoje profesionálne sebavedomie), ale skôr tie, kto filozofii odporujú a odmietajú ju.

5. Homogénny a heterogénny typ psychoterapie

Filozofia je v psychoterapii prítomná explicitne alebo implicitne, ako na teoretickej, tak aj na praktickej úrovni. V teoretickej rovine psychoterapeut pri budovaní svojej teórie môže explicitne vychádzať z určitej filozofie alebo sa od filozofie dištancovať či dokonca zaujať antifilozofický postoj. Podobne na praktickej úrovni sa dá hovoriť o explicitnosti alebo implicitnosti filozofického dialógu medzi terapeutom a klientom. Ide o to, či rozhovor otvára témy, ktoré sa dajú označiť za filozofické, alebo sa im bráni. V psychoterapii sa môže odohrávať aj implicitná filozofická komunikácia. V tomto prípade v pozadí rozhovoru o konkrétnych problémoch terapeut zároveň komunikuje svoje všeobecné postoje a názory. Ak medzi klientom a terapeutom existuje určité spontánne porozumenie na úrovni ich životných filozofií, implicitná filozofická komunikácia nemusí prejsť do explicitnej. V prípade nedorozumenia však treba explikovať a spresňovať aj všeobecný aspekt komunikácie.

V tomto kontexte môžeme rozlíšiť homogénnu a heterogénnu psychoterapiu. Homogénna psychoterapia môže byť explicitne alebo implicitne homogénna. Explicitne homogénna je vtedy, keď na teoretickej úrovni terapeut explicitne vychádza z filozofie a na praktickej explicitne vytvára priestor aj pre dialóg o filozofických témach a problémoch. To znamená, že na obidvoch úrovniach – teoretickej i praktickej – je v psychoterapii filozofia prítomná explicitne. Heterogénne terapie sú zmiešané typy. Na teoretickej úrovni sú explicitné a na praktickej implicitné alebo opačne. Napríklad transpersonálna terapia /Groff,1992/ vychádza z postpozitivizmu a postmodernej filozofie pri zdôvodnení teórie a v praktickej rovine filozofovanie s klientom odmieta, lebo mu chce zabezpečiť nie pojem bytia, ale mystické zážitky bytia, mystickú skúsenosť bytia, po ktorej človek nepotrebuje filozofovať. Jungova /1996/ terapia je zase heterogénna protikladným (inverzným) spôsobom. Jung svoju teóriu explicitne filozoficky nezdôvodňuje, pretože jeho východiskom sú vrodené archetypy, ktoré tvoria obsah kolektívneho nevedomia. Archetypy sa prejavujú obrazným a symbolickým myslením, ktoré je mnohovýznamové. Na rozdiel od toho je pojmové filozofické myslenie jednoznačnejšie a obmedzuje význam archetypu v závislosti od konkrétnej situácie človeka, ktorý čerpá inšpirácie zo svojich vrodených štruktúr, konkretizuje ich a zjednoznačňuje svojim myslením a filozofovaním. Nakoľko archetypy nemožno univerzálne uchopiť, akákoľvek filozofická koncepcia, ktorá by ašpirovala na univerzalitu, by iba redukovala a skreslila ich mnohoraký inšpiratívny vplyv. Zároveň indivíduum si môže v procese filozofického dialógu samostatne konkretizovať význam archetypov vzhľadom na ciele a spôsob svojho bytia vo svete. Vymedzenie uvedených typov psychoterapie má význam z hľadiska sebareflexie filozofie a jej praktického dopadu. Zaujímavé sú hlavne heterogénne typy, ktoré umožňujú otázku vzťahu filozofie a špeciálnych disciplín interpretovať z “nondirektívnej” perspektívny.

LITERATÚRA:
– ADLER, A. (1995) Smysl života. Praha: Práh.
– FREUD, S. (1991) Vybrané spisy I. Přednášky k úvodu do psychoanalýzy. Nová řada přednášek k úvodu. Avicenum. Praha.
– GALILEI, G. (1962) Dialóg o dvoch systémoch sveta. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.
– GROFF, S. (1992) Za hranice mozku. Praha: Nakladatelství GEMMA.
– JUNG, C.G. (1996) Výbor z díla I., Brno: Nakladateľstvo T. Janečka.
– KANT, E. (1993) Zmysle tvojho života. Bratislava: Archa.
– MARCUSE, H. (1991) Jednorozmerný člověk. Praha: Naše vojsko.
– MARINOFF, L. (1997) Plato or Prozac? In: New York Observer. August 4.
– MONTAIGNE, M. (1975) Eseje. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
– MONK, R. (1996) Wittgenstein. Údel génia. Praha: Hynek.
– MÜNZ, Th., 1998: Filozofia ako terapia. Filozofia, roč. 53, č.2., s.133-135.
– NOVOSÁD, F. (1996) Dimenzie sebainterpretatívnosti. Filozofia, roč. 51, č. 1, s. 16 – 23.
– NOVOSÁD, F. (1994/ Vedomie ako interpretácia. In: Vysvetľovanie rukami. Bratislava: Iris.
– PERLS, F.S. (1996) Gestal terapia doslova. Olomouc: Votobia.
– PLATÓN (1990) Charmides. In: Dialógy. Bratislava: Tatran.
– POPPER, M. (1999) Metodologické väzby medzi filozofiou a psychológiou z hľadiska ich terapeutickej funkcie. In: Filozofia, roč. 54, č. 3., s. 139-152.
– REICHELT, M. (1989) Wegweiser Psychotherapie. Düsseldorf: ECONTaschenbuch-Verf.
– ROGERS, C.R. (1997) Spôsob bytia. Modra: Inštitút Rozvoja Osobnosti.
– SAMSOUR, J. (1907) Cirkevní dějiny obecné. Praha: Cyrillo-Methodejská knihtiskárna a nakladatelství V. Kotrba.
– ŠULAVÍK, J. (1999) Freudovo chápanie filozofie a otázka interpretácie vzniku psychoanalýzy. In: Filozofia, roč.54, č.4, s. 265 – 271.
– TIMUĽÁK, L. (1997) Self v teórii a praxi na klienta zameranej terapie. In: Československá psychologie, roč. XLI, čís. 3., s.237-243.
– ŽUCHA, I.: O filozofovaní v psychiatrii. Vystúpenie na medzinárodnej konferencii “Filozofia, psychiatria a etológia” v dňoch 3. až 5. júna 1999 v Pezinku.

Reklamy